Belko

Volám sa Belko a som anglický plnokrvník. Prihováram sa vám z večných pastvín. Pred pár rokmi som odložil svoju telesnú konskú schránku a pobral som sa na druhý breh. Dievčatá ma stále oplakávajú, ale nemusia, lebo sa mám výborne. Som opäť mladý silný a krásny. Keď som bol na Zemi, mal som už veľké problémy s papaním potravy a ďalšia zima by bola pre mňa veľmi ťažká. Tak som sa rozhodol, že sa poberiem. Veď som mal už zhruba 28 rokov. Keď som prišiel do Ľubietovej v roku 1997 bol som tmavý grošák a volal som sa Black. Keďže som postupne bledol, tak ma premenovali na Belka. Veď pochopiteľné, ako by to vyzeralo, že biely kôň sa volá Black. Od mlada som trpel chronickou bronchitídou, čiže som občas pokašliaval. Keď boli veľké horúčavy, som veľmi ťažko dýchal. Často mi varievali bylinkové čajíky a to mi veľmi pomáhalo. Najviac mi však pomáhal čerstvý vzduch, takže som sa chodil do stajne iba najesť. Napriek tomuto môjmu hendikepu, bol som najrýchlejší kôň v stáde. Veľakrát na vychádzke som sa tak rozbehol, že ma ani majiteľka nevedela zastaviť keď na mne sedela. Väčšinou ona na mne chodila prvá a zákazníci na pomalších koňoch za mnou.

Kedysi dávno o mňa prejavil záujem jeden podnikateľ, ktorý veľmi rád na mne jazdieval a chcel si ma kúpiť. Keď prišiel jazdiť, ani ma poriadne nevykrokoval, len cválať by chcel. To však by nebol hlavný problém, prečo som ho nemal rád. Jednoducho som cítil, že to nie je dobrý človek. My zvieratá sme v tomto múdrejšie ako ľudia, lebo hneď vieme s kým máme dočinenia. Ani žiadna pretvárka to pred nami nezakryje. Nevedel som však ako to mám dať najavo, aby to moji majitelia pochopili, že sa bojím o svoju budúcnosť a tým pádom nechcem mať s tým človekom nič spoločné. A nakoniec som na to prišiel: vždy keď tento pán na mne jazdil, tak som začal krívať. Keď však na mne jazdili naše dievčatá, tak som bol zdravý ako repa. Toto sa opakovalo toľkokrát, že si to už všimla aj moja majiteľka. Neskôr sa aj z iného zdroja dozvedela že ten pán je podvodník. Ja som to však vedel skôr a majiteľka mi bola vďačná, že som taký múdry. Aj ľudia sa majú čo od nás zvierat učiť. Od tohto zážitku si majitelia viacej všímajú naše správanie, lebo im veľa napovie, nielen o iných ľuďoch ale aj o prípadných prírodných zmenách, ako sú víchrice, búrky, padnutie stromu, lebo my vždy dopredu vieme, že sa niečo chystá a dávame to svojím správaním najavo. A vtedy mi sľúbila , že ma nikdy nepredá a že ma doopatruje až do smrti. A to aj dodržala. Ja som jej verne a ochotne slúžil, za celý svoj život som nikomu neublížil a ešte deň pred mojím odchodom na druhý breh som rád vozil na sebe detičky. Majiteľka dodnes o mne hovorí, že som bol jej najlepší a najochotnejší koník. Aj teraz som na to pyšný, že som bol užitočný až do konca života.

Belko