A teraz pár slov z praxe.
Postrehy o deťoch, ktoré ku nám chodia na hipoterapiu (mená sú zmenené).
Prenesieme sa do Ľubietovskej doliny, kde na konci doliny je neveľká koniareň s jazdeckou školou a jazdiarňou pod lesom.
Cez drevený mostík vedúci ponad potok vedie vychovávateľ Evičku. Evička je po detskej mozgovej obrne, je nepohyblivá. Pozná už kam vedie tento drevený mostík - ku koníkom. Vychovávateľ vytlačí vozíček na rampu a tam už na Evičku čaká hnedák Freško - koník kľudný a priateľský. Keď Evičku naloží vychovávateľ spolu s rehalibitačnou sestrou na Freška, Evička sa nahlas smeje. Rada na koni cvičí, poleží si na ňom, i vyhladká ho z každej strany. Jej oči sú rozžiarené radosťou. Konečne kráča, i keď nie na vlastných nohách.
Aj autistická Jarka, ktorá nevidí, nerozpráva, ponorená do vlastného sveta, na koníku je zrazu iná. Vyrovnaná, pokojná, na tvári sa jej tiež zračí úsmev. Veď prečo nie, koník ju tak príjemne zohrieva a hojdá.
A teraz prichádza Kubko, ten kráča pomocou barlí, pomaličky a opatrne ho mama privedie k rampe a odkladá barle. Kubko si riadi koňa sám, kráča doprava i doľava bez barlí a ešte ako ľahučko a rezko. Vždy sa teší na túto jazdu a mama sa tiež spokojne prizerá.
Slečna Kristínka, ktorá má svalovú dystrofiu a v sedemnástich rokoch zostala na vozíčku sa tiež raduje z jazdy na koni, pri uvoľňovacích cvikoch ale aj vtedy, keď jej pristavíme k vozíčku poníka a ona si ho môže dôkladne vyčistiť, vyčesať hrivu aj chvost. A potom dať aj kúsok chlebíka za odmenu, že kobylka tak trpezlivo stála. Áno, kobylka Lujza vie, že keď je pri nej hendikepované dievča, musí byť obzvlášť pokojná a vtedy stojí ako socha, ani sa nepohne. A Kristínka sa pri tejto práci rozhovorí: " Veľa spolužiakov ma ľutuje, ale oni nevedia, že som veľa našla, zmysel života, vnútorný pokoj... Lebo veľa krát len v utrpení človek rozpozná to, čo je cennejšie."
Áno, pri koníkoch akoby sa na chvíľu zastavil čas. Aj naša Zuzka, ktorá je po detskej mozgovej obrne, to tak cíti. Keď od nás odchádza, takto sa lúči s koníkom: "Freško ľúbim ťa, čakaj ma, ja prídem zas. Neboj sa, prídem!" Zuzka je verná našim koníkom od malička. Keď bola malá, chodila na poníčke Lujze a teraz sa už učí na veľkom koni samostatne jazdiť. A koník Freško ju veru poslúcha.
Naša poloponíčka Hopka - živá, temperamentná kobylka, zavše tvrdohlavá, na ktorú chodí trojročný Maťko - taký hyperaktívny, že jeho mama nemá ani chvíľu pokoja, stále je v strehu aby si Maťko neublížil. Vtedy Hopka kráča kľudne, neobzrie sa ani doprava ani doľava a Maťko sa na nej vrtí, kope, líha si, sadá i krúti sa, ale Hopka si kráča svojím tempom a čaká kým sa Maťko ukľudní. A veru sa to onedlho podarí... Maťko hladí na iné koníky pasúce sa na lúke, alebo ukazuje prštekom na žblnkotajúci potôčik a zavše sa aj usmeje na psíka. A to je pre nás tá pravá odmena. Je to radostné, keď vidieť skutočné výsledky hipoterapie, keď sa stuhnuté svalstvo hendikepovaného dieťaťa uvoľní a vystrie lepšie nôžky, alebo keď sa smutné dieťa rozveselí.
Kontakt dieťaťa so zvieraťom, jeho teplo, energia, dotykové podnety a skutočnosť, že koník má rád každého a nerobí rozdiel medzi zdravým a chorým, dáva dieťaťu zabudnúť na bolesti a ono sa cíti šťastné. Kôň je pre deti ozajstný kamarát.
Našu jazdeckú školu však nenavštevujú len postihnuté deti. Ale aj dospelí, ktorí si chcú po celodennej práci a stresoch oddýchnuť, zregenerovať sa a načerpať nových síl. Na konskom chrbte to iste docielia. Veď je známe, že kôň dokáže z človeka stiahnuť negatívnu energiu a potom keď sa dojazdí, odsedlá a oduzdí, kôň sa vyváľa na lúke alebo i v blate, všetko negatívne zo seba strasie a opäť je slobodný, nespútaný ľudskými okovami. Pasie sa, šantí so svojimi druhmi, čerpá silu a energiu z prírody, aby na druhý deň ju opäť mohol dávať tým, ktorí ju potrebujú.
Čo je to vlastne hipoterapia?
Je to jedinečná liečebná metóda využívajúca pohyb koňa. Jazda na koni lieči a upokojuje. Pohyb koňa totiž nie je možné nahradiť rehabilitačným ani iným prístrojom. Je jedinečný tým, že sa podobá ľudskej chôdzi. Pre mnohých ochrnutých či inak postihnutých je jazda na koni jedinou možnosťou ako sa prejsť vo vzpriamenej polohe, i keď na nohách zvieraťa, z čoho tiež vyplýva i kladný vplyv na psychiku. Kontakt so zvieraťom je prirodzenou ľudskou potrebou. Človek tento kontakt stráca neustále sa prehlbujúcim odtŕhaním od prírody a vzrastajúcim materializmom a zhonom. Táto nerovnováha má za následok pokrivený psychický a sociálny vývoj človeka.
Hipoterapia je tímová práca štyroch ľudí. Lekár indikuje, rehabilitačný pracovník priamo vykonáva s pacientom cvičenia na koni, hipológ zabezpečuje chody koňa, čiže koňa vedie a zodpovedá za správanie koňa a pomocník pridŕža pacienta a pomáha pri cvikoch. Kôň, ktorý sa používa na hipoterapiu musí byť zdravý a pokojný. Musí zvládnuť aj neočakávané podnety okolia a musí vedieť vyrovnávať i nekoordinované pohyby pacienta. Hipoterapia je vhodná pre deti od dva a pol roka. Táto liečebná metóda má výborné účinky aj pri nervových poruchách, či už ide o detskú mozgovú obrnu alebo stavy po mozgových porážkach i epilepsií. Prirodzený pohyb koňa má vlastnosti ako ľudská chôdza. Napríklad deti, ktoré nemôžu chodiť, môžu na chrbte zvieraťa precítiť vo svojej panvovej oblasti pocit, aký býva pri normálnej chôdzi. Kôň týmto deťom v podstate nahrádza nohy.
Tak isto pri psychických problémoch je jazda na koni blahodarná. Pôsobí vyrovnávajúco, čo sa odráža na zmene vlastností človeka - zlepšením sebavedomia, odbúravaním nedôvery, úzkosti a strachu, tlmením hyperaktivity, vytváraním pocitu zodpovednosti, vzťahu k poriadku, vytrvalosti a húževnatosti. No najdôležitejšie zo všetkého je, že sa to deje prirodzene a nenútene.
